Sacraments


„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20).

Čo je krst?
Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od dedičného hriechu a znovuzrodeníme sa ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“

Kto môže prijať krst?
Krst je schopný prijať každý človek a iba ešte nepokrstený človek. Krst vtláča do srdca človeka nezmazateľný znak.

Kto môže krstiť?
Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup, kňaz a v Latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu. Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť všetkých ľudí a v nevyhnutnej potrebe krstu na spásu.

Krstní rodičia?
Krstný rodičia majú byť svojmu krstnému dieťaťu dobrým príkladom. Krstným rodičom nemôže byť nekatolík, rozvedený a civilne znovu zosobášený, a ten, kto žije pohoršlivým životom (napr. žije ako druh a družka). Krstný rodič má byť bez právnej prekážky. Musí mať najmenej 16 rokov a byť pobirmovaný. Medzi krstným rodičom a dieťaťom vzniká duchovné príbuzenstvo.

Svedok krstu?
Svedok krstu je dovolený vtedy, ak je ťažké nájsť dvoch krstných rodičov. Cirkev dovoľuje, aby kresťan z inej kresťanskej cirkvi (luterán, kalvin, anglikán) bol svedkom krstu za predpokladu, že jestvuje aspoň jeden krstný rodič. Pravoslávny veriaci môže spolu s katolíkom vykonávať úlohu krstného rodiča. Katolík nemôže vystupovať pri katolíckom krste v úlohe svedka krstu. Buď je krstným rodičom, alebo nie je. Ak nemá birmovku, nemôže byť ani krstným rodičom ani svedkom krstu. Nepokrstený nemôže byť ani svedkom krstu.

Ako prebieha?
Podstatný obrad krstu spočíva v ponorení kandidáta do vody alebo v liati vody na jeho hlavu, pričom sa vyslovuje vzývanie Najsvätejšej Trojice, t. j. Otca i Syna i Ducha Svätého. Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult. Pre tento charakter nemožno krst opakovať.

Krst sa udeľuje vo farskom kostole, kde je krstný prameň, každú sobotu doobeda podľa dohody. Nahlásiť krst môže iba rodič dieťaťa na farskom úrade. K nahláseniu je nutné priniesť rodný list dieťaťa a doklad rodiča (OP), rodič môže priniesť aj vyplnený krstný lístok, ktorý môžete nájsť na stránke v sekcií dokumenty. Krstná náuka pre rodičov a krstných rodičov prebieha podľa dohody pri nahlásení krstu. Pred narodením dieťaťa radi udelíme požehnanie matkám.

„Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8,14-17).

Čo je birmovka?
Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Je to sviatosť, ktorá dáva Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenil v Božom synovstve, pevnejšie včlenil do Krista, posilnil naše spojenie s Cirkvou, väčšmi nás zapojil do jej poslania a pomáhal nám vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky.

Kto môže prijať birmovku?
Kandidát birmovania, ktorý dosiahol vek používania rozumu, má vyznať vieru, byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a má byť pripravený vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i v časných záležitostiach.

Kto môže vysluhovať?
Prvotným vysluhovateľom birmovania je biskup.

Ako prebieha?
Podstatným obradom birmovania je pomazanie pokrsteného svätous vkladaním ruky vysluhovateľa a so slovami: „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ v rímskom obrade – „Accipe signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky).

Účinky birmovania?
Birmovanie prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti:
- prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15);
- pevnejšie nás zjednocuje s Kristom;
- zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého;
- zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou;
- dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno a nikdy sa nehanbili za kríž:
„Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok.“
Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana nezmazateľný duchovný znak alebo charakter. Preto túto sviatosť možno prijať iba raz v živote.

„Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,51.54.56).

Čo je eucharistia?
Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, čiže diela spásy uskutočneného Kristovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním, diela, ktoré sa sprítomňuje liturgickým slávením (actio liturgica).

Kto môže prijať eucharistiu?
Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.

Kto môže vysluhovať?
Len platne vysvätení kňazi môžu predsedať sláveniu Eucharistie a konsekrovať chlieb a víno, aby sa stali Pánovým telom a jeho krvou.

Ako prebieha?
Eucharistické slávenie vždy obsahuje: hlásanie Božieho slova; vzdávanie vďaky Bohu Otcovi za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za dar jeho Syna; konsekráciu chleba a vína a účasť na liturgickej hostine prijímaním Pánovho tela a krvi. Tieto prvky tvoria jediný úkon kultu. Podstatnými znakmi sviatosti Eucharistie sú pšeničný chlieb a víno z viniča; na ne sa zvoláva požehnanie Ducha Svätého a kňaz nad nimi vyslovuje slová konsekrácie, ktoré Ježiš povedal pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi.“ Konsekráciou sa uskutočňuje prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom. Eucharistia ako obeta sa prináša aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha. Sväté prijímanie Kristovho tela a jeho krvi prehlbuje zjednotenie prijímajúceho s Pánom, odpúšťa mu všedné hriechy a chráni ho pred ťažkými hriechmi. Keďže sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky, prijímanie tejto sviatosti upevňuje jednotu Cirkvi, Kristovho tajomného tela.

Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sa zúčastnia na slávení Eucharistie; ukladá im povinnosť urobiť tak aspoň raz do roka.

„Večer na Veľkú noc sa Pán Ježiš ukázal svojim apoštolom a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).

Čo je sviatosť pokánia?
Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť pokánia, sviatosť svätej spovede, alebo sviatosť zmierenia. Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom. Nikto z ľudí nie je bez hriechu, kvôli našej hriešnej ľudskej prirodzenosti. Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých. Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.

Kto môže vysluhovať?
Iba tí kňazi, ktorí od cirkevnej autority dostali právomoc rozhrešovať, môžu v Kristovom mene odpúšťať hriechy.

Ako prebieha?
Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosť učinenie a skutky zadostúčinenia. Spovedník ukladá kajúcnikovi vykonať isté úkony „zadostúčinenia“ alebo „pokánia“, aby tak napravil škodu, ktorú spôsobil hriechom, a znova si osvojil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník.

Aké sú duchovné účinky?
- zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť;
- zmierenie s Cirkvou;
- odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy;
- pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha;
- vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.

Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou. Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov. Sviatosť pokánia sa vysluhuje 30 minút pre každou svätou omšou okrem Nedeľe, prikázaných sviatkov.

Lk 15,11-32- podobenstvo o márnotratnom synovi, nám hovorí o milosrdenstve otca. To isté sa deje vo sviatosti zmierenia, prichádzame za Bohom, aby sme mu vyznali svoje hriechy a on nám ich odpúšťa, očisťuje a zmilúva sa nad nami ako otec nad synom. Vo sviatosti zmierenia nám Boh odpúšťa naše hriechy. Ak máme špinavé ruky, alebo fľak na nejakom oblečení, tak si umyjeme ruky alebo vyperieme, vyčistíme oblečenie. Ak zhrešíme, tak máme takýto fľak, takúto špinu na našej duši, ktorú potrebujeme odstrániť. Touto „práčkou“, „čističkou“ je spoveď.

Čo však treba k dobrej spovedi? Koľko častí má svätá spoveď?
1.) Základným predpokladom na dobrú sv. spoveď je úmysel vrátiť sa k Bohu, ako to urobil Márnotratný syn a vyznanie svojich hriechov so skutočnou a úprimnou ľútosťou Ježišovmu zástupcovi, kňazovi.
2.) Pred svätou spoveďou: Úprimne oľutuj svoje hriechy. Podstatný prvok obrátenia zo strany hriešnika je dokonalá ľútosť, jasné a pevné odmietnutie, zrieknutie sa hriechu spojené s rozhodnutím vyhnúť sa hriechu preto, že Boha chcem milovať. Modli sa, pros Ducha Svätého o pomoc, aby si odhalil všetky svoje hriechy.

Priebeh svätej spovede:
• Pozdrav: Pochválený buď Ježiš Kristus.
• Prežehnanie sa: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
• Po prežehnaní poviem kedy bola posledná svätá spoveď (pred týždňom, pred mesiacom, rokom...).
• Potom povieš: Spovedám sa Pánu Bohu i Vám Otče duchovný, že som od poslednej spovede tieto hriechy spáchal/a:
• Vyznanie hriechov: Odporúča sa uvádzať hriechy stručne a jasne; v prípade ťažkých hriechov uviesť počet; v prípade závažných okolností uviesť základné detaily pre doplnenie – to v prípade, ak ste si nie istý závažnosťou skutku. Svätá spoveď nie je obhajoba, ale vyznanie hriechov a následné zmierenie s Bohom. V prípade potreby môžu byť hriechy čítané z papierika, ktorý treba po spovedi zničiť.
• Ponaučenie, povzbudenie a pokánie (udeľuje kňaz).
• Ľútosť (takto alebo podobne): Bože môj, celým srdcom ťa milujem a preto veľmi ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu.
• Kňaz mi v mene dobrého Boha udelí rozhrešenie.
• Prežehnám sa.

Spytovanie svedomia:
Prvé prikázanie: Vykonával som svoje povinnosti voči Bohu s nechuťou alebo odporom? Udržiavam si pravidelný modlitbový život? Modlil som sa svoje zaužívané modlitby? Prijal som sväté prijímanie s ťažkým hriechom na duši a bez dostatočnej prípravy? Zamlčal som úmyselne ťažký hriech v predošlých sv. spovediach? Veril som vážne v povery alebo zapájal som sa do praktizovania povier (čítanie z rúk, kariet, kryštálov, horoskopov, ezoteriky, Reiki, červené šnúrky, jóga, atď.) Pochyboval som o viere bez úsilia hľadať pravdu? Vystavil som, bez dostatočného dôvodu, svoju vieru nebezpečenstvu čítaním kníh, webových stránok, časopisov, ktoré obsahujú materiál protirečiaci katolíckej viere či morálke? Ohrozil som svoju vieru členstvom alebo podporou organizácií, ktoré protirečia katolíckej viere (slobodomurárske, komunistické, okultné)? Spáchal som hriech svätokrádeže (zneuctenie posvätných vecí, miest alebo osôb)?
Druhé prikázanie: Urobil som všetko pre to, aby som splnil svoje sľuby a predsavzatia, ktoré som dal Bohu? Vyslovil som Božie meno nadarmo, bez dostatočnej príčiny? Posmešne, v hneve, s pohŕdaním alebo iným neúctivým spôsobom? Vyslovoval som takýmto spôsobom aj meno Panny Márie alebo iných svätých? Zúčastňoval som sa aktívne obradov v nekatolíckych spoločenstvách? (byť hosťom môže byť skutok lásky voči blížnemu) Klamal som pod prísahou? Porušil som sľub (verejný alebo súkromný)? Nadával som, zlorečil som, preklínal som? Vyjadroval som sa nevhodne? hrešil som?
Tretie prikázanie: Vymeškal som svätú omšu v nedeľu alebo prikázaný sviatok bez vážnej príčiny? Obliekol som sa primerane na svätú omšu? Prišiel som na svätú omšu v nedeľu alebo na prikázaný sviatok neskoro bez dostatočného dôvodu? Bol som nepozorný pri svätej omši, obzeral som a vyrušoval som iných? Pracoval som v nedeľu bez dostatočného dôvodu? Doprial som svojej mysli a telu potrebný oddych? Postil som sa v dňoch predpísaných cirkevnými prikázaniami?
Štvrté prikázanie: Poslúchal som rodičov? Pomáhal som im? Bol som k nim citlivý a rešpektoval som ich? Reagoval som hnevlivo, keď ma upozorňovali na chyby? Chcel som byť nezdravo nezávislý? Urobil som to, čo mi bolo zverené (domáce povinnosti)?
Piate prikázanie: Nahnevám sa ľahko a som prchký? Bol som žiarlivý alebo závistlivý? Zranil som niekoho? Bol som iným príležitosťou k hriechu svojimi rečami, žartmi, spôsobom obliekania, pozývaním na nemorálne predstavenia, požičiavaním, posielaním alebo odporúčaním nevhodných kníh, webových stránok, atď.? Snažil som sa napraviť škandál, ktorý som spôsobil? Koľkých som ovplyvnil svojím zlým správaním? K akým hriechom som ich navádzal? Zanedbal som svoje zdravie? Pokúsil som sa o samovraždu? Zmrzačil som sa? Niekoho iného? Opíjal som sa, drogoval som? Bol som pažravý? Úmyselne som zranil alebo urazil iných svojimi slovami alebo skutkami? Túžil som po pomste, uchovával a živil som nenávisť voči tým, ktorí ma urazili? Poprosil som o odpustenie tých, ktorých som zranil a urazil? Odmietol som odpustiť? Provokoval som iných? Hádal som sa so súrodencami alebo inými ľuďmi?
Šieste a Deviate prikázanie: Zotrvával som v nečistých myšlienkach neúmerne dlho? Dal som úplný súhlas žiadostiam protirečiacim čistote? Začínal som, alebo pridával som sa k nečistým rečiam? Vystavoval som príležitostiam k hriechu čítaním nemravných webových stránok, kníh, časopisov, pozeraním filmov, určitým formám tancovania? Neprovokoval som a neviedol k hriechu svojím oblečením? Oddával som sa pornografii v akejkoľvek forme? Viedol som iných k hriechu? Spáchal som nečistý skutok sám so sebou? Sám alebo s iným? S osobou toho istého alebo opačného pohlavia? Uchovávam priateľstvá, ktoré sú blízkou príležitosťou k hriechu? Som pripravený ich ukončiť? Počas „chodenia spolu“: Je to pravá, obetavá láska, kvôli ktorej chcem byť s nastávajúcim? Pletiem si pravú lásku so sebectvom alebo túžbou po pôžitku? Preháňame to s vyjadrovaním lásky? Vystavujem svojho nastávajúceho partnera k hriechu?
Siedme a Desiate prikázanie: Kradol som? Koľko alebo v akej hodnote? Vrátil som ukradnutú vec, alebo som ju vynahradil? Ničil som cudzí majetok? Poškodil som alebo podviedol som niekoho v podnikaní alebo v obchodných zmluvách? Používal som svoje peniaze na zbytočnosti? Závidel som iným ich majetok alebo úspech? Splácam svoje dlhy? Prijal som ukradnutú vec? Bol som chamtivý? Bol som lenivý alebo pohodlný namiesto usilovnej práce alebo štúdia? Sú materiálne veci mojimi najvyššími hodnotami?
Ôsme prikázanie: Klamal som? Napravil som škodu, ktorá sa mohla stať kvôli môjmu klamstvu? Obviňoval som iných nespravodlivo alebo prenáhlene? Ohováral som (pravdivé chyby, ale bez potreby)? Osočoval som (nepravdivé veci)? Rozprával som bezdôvodne o chybách iných? Klebetil som? Útočil som na iných? Vyjadroval som sa vulgárne? Vyzradil som zverené tajomstvo bez vážneho dôvodu či potreby?

Niekoľko častých otázok k svätej spovedi:
Ako by mali prekonať hanbu a strach, aby vyznali tie hriechy, kvôli ktorým sú v rozpakoch? Uvedomiť si, že aj spovedník je len človek, ktorý je slabý a hriešny a tiež potrebuje odpustenie. Byť otvorený a nemať predsudky z kňaza. Ak som sa nehanbil hrešiť, nemám sa hanbiť ten hriech aj vyznať. Kňaz je prostredník, hriechy odpúšťa Boh, teda kňaz nie je prekážkou k odpusteniu hriechov, pokiaľ sme otvorení a úprimní. Ak má človek predsudky pred konkrétnym kňazom, má právo vybrať si iného spovedníka. Nakoniec, spoveď je viazaná spovedným tajomstvom, ktoré zaväzuje spovedníka i toho kto sa spovedá. Čo odporúčate ľuďom, ktorí sa spoliehajú, že na niektoré hriechy sa ich opýta kňaz? Nespoliehať sa na to a sám povedať všetko úprimne a pravdivo. Človek hreší nielen skutkami a slovami, ale aj myšlienkami. Ako sa dá nevhodným myšlienkam vyhnúť? Absolútne sa im nedá vyhnúť, hriechom totiž nie je samotná vnuknutá myšlienka, ale skutočnosť, či sa s ňou vnútorne zaoberáme a ako s ňou ďalej naložíme. Čím je človek v lepšej duchovnej kondícii, teda žije duchovným životom, tým viac sa vie s pomocou Božou hriešnym myšlienkam vyhýbať. Je vhodné nahrádzať zlé myšlienky dobrými, skúsenosť hovorí, že čím viac sa snažím na niečo zlé nemyslieť, tým viac na to myslím. (prof. ThDr. Marek Petro, PhD. morálny teológ a bioetik)

Niekoľko dobrých rád:
• Ak sa spovedáš, rob to dôkladne, poctivo a úprimne nie aby kňaz mal radosť, rodičia, starý rodičia mali radosť, alebo z nutnosti, ale preto, aby si sa vrátil späť k Nebeskému Otcovi.
• Vo svätej spovedi vyznaj všetky hriechy a žiadne nezataj, aj keď sa možno hanbíš, spomeň si že nikto nie je dokonalý a bezhriešny, nie len ty si hriešnik
Zanechajte pýchu, ktorá sa bojí poníženia! Päť minút zahanbenia, počas ktorých úprimne na seba požalujete, vám zachráni život pred večným utrpením a večnou hanbou (sv. Ján Mária Vianney, patrón spovedníkov)

Sviatosť zmierenia vysluhujeme vždy pred svätou omšou 30 min. Mimo nedele a prikázaného sviatku

„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15).

Čo je pomazanie chorých?
Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby.

Kto môže prijať?
Vhodný čas na prijatie svätého pomazania isto nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu. Kresťan môže prijať sväté pomazanie zakaždým, keď upadne do ťažkej choroby, a takisto aj vtedy, keď ho už prijal, ale choroba sa mu zhorší.

Kto môže vysluhovať?
Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje.

Ako prebieha?
Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.

Aké sú duchovné účinky?
- spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
- posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
- odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
- navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
- prípravu na prechod do večného života.

Sviatosť pomazanie chorých udeľujeme podľa potreby po vzájomnej dohode na telefónnom čísle 0910 512 514

Kňazstvo

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
 

Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10;6,20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“(874) (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10,14), t.j. jedinou obetou svojho kríža.

Kristova vykupiteľská obeta je jediná;(1367) uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve:(662) sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“

Kto môže udeľovať túto sviatosť? 

Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite. Keď bol vyvýšený na pravicu Otca, neopúšťa svoje stádo, ale prostredníctvom apoštolov ho stále chráni a naďalej vedie prostredníctvom tých pastierov, ktorí dnes pokračujú v jeho diele. Kristus teda ustanovuje niektorých za apoštolov a iných za pastierov. On sám naďalej pôsobí prostredníctvom biskupov.

Keďže sviatosť posvätného stavu je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, „výhonky apoštolského semena“ Platne vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu.

Kto môže prijať túto sviatosť?

 „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov,  a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní.  Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.

 Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh.  Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu. Ako každú milosť, aj túto sviatosť možno prijať iba ako nezaslúžený dar.

 Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo. 

 Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo. Ani vo Východných cirkvách, tak ako v Západnej cirkvi, sa už nemôže oženiť ten, kto prijal sviatosť posvätného stavu.

Účinky kňazstva:

NEZMAZATEĽNÝ ZNAK

 Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. Vysviackou dostáva schopnosť konať ako zástupca Krista, Hlavy Cirkvi, v jeho trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa.

 Tak ako pri krste a pri birmovaní táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy. Aj sviatosť posvätného stavu udeľuje nezmazateľný duchovný znak (charakter) a nemožno ju opakovať ani udeliť iba na istý čas.

 Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Povolanie a poslanie, ktoré dostal v deň svojej vysviacky, ho poznačujú natrvalo.

Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí:
„Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté, čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy… Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo: tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté, a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa.“

„Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil. Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,25-32).

Čo je manželstvo?
Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti. Sviatosť manželstva je znakom spojenia Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Kristus miloval svoju Cirkev; takto milosť sviatosti zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života. Manželstvo sa zakladá na súhlase manželov, t. j. na vôli vzájomne a definitívne sa darovať s cieľom žiť podľa zmluvy vernej a plodnej lásky. Jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre plodnosť sú pre manželstvo podstatné. Polygamia (mnohoženstvo) je nezlučiteľná s jednotou manželstva. Rozvod rozlučuje, čo Boh spojil. Odmietnutie plodnosti zbavuje manželský život jeho „najvzácnejšieho daru“, ktorým je dieťa.

Kto môže vysluhovať?
Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. V tradíciách Východných cirkví sú svedkami prejavenia vzájomného súhlasu manželov biskupi alebo kňazi, ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie. Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere.

Potrebné veci?
- krstné listy z farnosti krstu snúbencov (nie staršie ako 3 mesiace)
- štátna zápisnica spísaná snúbencami na matrike MsÚ vo Veľkých Kapušanoch
- povolenie k sobášu (ak stránky nie sú z našej farnosti)
- absolvovanie predmanželských náuk (ak bola inde ,doklad o jej absolvovaní)
- nahlásiť minimálne 3 mesiace vopred