Kňazstvo


Kňazstvo

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
 

Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10;6,20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“(874) (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10,14), t.j. jedinou obetou svojho kríža.

Kristova vykupiteľská obeta je jediná;(1367) uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve:(662) sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“

Kto môže udeľovať túto sviatosť? 

Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite. Keď bol vyvýšený na pravicu Otca, neopúšťa svoje stádo, ale prostredníctvom apoštolov ho stále chráni a naďalej vedie prostredníctvom tých pastierov, ktorí dnes pokračujú v jeho diele. Kristus teda ustanovuje niektorých za apoštolov a iných za pastierov. On sám naďalej pôsobí prostredníctvom biskupov.

Keďže sviatosť posvätného stavu je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, „výhonky apoštolského semena“ Platne vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu.

Kto môže prijať túto sviatosť?

 „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov,  a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní.  Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio), sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.

 Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh.  Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu. Ako každú milosť, aj túto sviatosť možno prijať iba ako nezaslúžený dar.

 Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo. 

 Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo. Ani vo Východných cirkvách, tak ako v Západnej cirkvi, sa už nemôže oženiť ten, kto prijal sviatosť posvätného stavu.

Účinky kňazstva:

NEZMAZATEĽNÝ ZNAK

 Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. Vysviackou dostáva schopnosť konať ako zástupca Krista, Hlavy Cirkvi, v jeho trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa.

 Tak ako pri krste a pri birmovaní táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy. Aj sviatosť posvätného stavu udeľuje nezmazateľný duchovný znak (charakter) a nemožno ju opakovať ani udeliť iba na istý čas.

 Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Povolanie a poslanie, ktoré dostal v deň svojej vysviacky, ho poznačujú natrvalo.

Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí:
„Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté, čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy… Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo: tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté, a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa.“

Späť na sviatosti